O nás

História

Sme rehoľné spoločenstvo, založené v roku 1928 s. Máriou Ruženou Nesvadbovou (1878-1963). Svoje korene máme na Velehrade na Morave.
Zakladateľka Kongregácie s. Mária uskutočnila zámer olomouckého arcibiskupa Antonína Cyrila Stojana – založiť ženskú kongregáciu, ktorá by sa naplno zapojila charitatívnou a pastoračnou činnosťou do zjednocovacích snáh Cirkvi.

So svojimi sestrami sa starala o mentálne postihnuté deti, ktoré žili na okraji ľudskej spoločnosti, tak vyšla v ústrety potrebám vtedajšej doby. Cestu k uzdraveniu a posväcovaniu rodín a tým i národa videla vo výchove mládeže. S. Mária odpovedá i na veľkú bolesť cirkvi – rozdelenie. Sestry sa svojimi modlitbami a životom majú snažiť o jednotu kresťanov, najmä slovanských.
Prvé rehoľné domy Kongregácie boli zriadené na Velehrade a v Brne.

V roku 1933 prichádzajú sestry na Slovensko. Prvý rehoľný dom zriaďujú v Považskom Podhradí. V roku 1938 prichádzajú do Turzovky a Žiliny – „Paľovej búdy“. Starajú sa o siroty, starých ľudí, mentálne postihnuté deti. Organizujú zdravotné pobyty pre deti z chudobných rodín a v zimných mesiacoch exercície.

V dôsledku politickej situácie a iných okolností, sestry v roku 1957 zo Slovenska odchádzajú. Ich návrat bol možný v roku 1969, pôsobiť mohli len tajne v Bratislave.

Po zmene politickej situácie v roku 1989, sestry opäť obnovujú svoju činnosť na Slovensku. Pôsobia v Bratislave, Humennom a v roku 1990 obnovujú rehoľný dom v Turzovke. Od roku 1995 do roku 2010 pôsobili naše sestry na misiách v Rusku a na Ukrajine.
V roku 1993 vznikla samostatná Slovenská provincia, ktorú v súčasnosti tvoria komunity v Turzovke, Bratislave a Seredi.

Charizma a spiritualita

V duchu apoštolskej činnosti sv. Cyrila a Metoda sa svojimi modlitbami, obetami a apoštolátom zapájame do zjednocovacích snáh Cirkvi o duchovné zblíženie a zjednotenie najmä slovanských kresťanov. Takto chceme pokračovať v Kristovej prosbe k Otcovi pred umučením „Aby všetci boli jedno“ (Jn17,21).
Misia solúnskych bratov medzi Slovanmi stála na základoch eucharistie, lásky k Písmu Svätému, otvorenosti k Duchu Svätému a úcty k Panne Márii. Na týchto pilieroch mohli prehlbovať vieru v jedného Boha, otvárať srdcia ľudí pre lásku, ktorá zjednocuje a v tejto jednote sa stávať svedkami viery a lásky vo svete. 

Apoštolát

Naše poslanie plníme v duchu apoštolskej činnosti sv. Cyrila a Metoda. Svoje sily venujeme ekumenickej, misijnej, výchovnej, pastoračnej, sociálnej a charitatívnej činnosti v službách evanjelia podľa potrieb miesta a doby.

Svedectvo: Sestra Ružena o duchovnej službe chorým

Chcem sa s vami podeliť o zážitok, ktorý ma hlboko zasiahol.  Odohral sa pred niekoľkými rokmi. Súčasťou mojich nedeľných dopoludní boli  aj návštevy starých a chorých ľudí vo farnosti, ktorým som prinášala Eucharistiu, pretože kvôli svojmu zdravotnému stavu nemohli   prichádzať do kostola na sv. omšu.

Pravidelne som navštevovala jednu babičku.  Čím dlhšie sme sa poznali, tým sme si boli bližšie. Vždy sme si mali o čom spolu porozprávať a tiež sme sa spolu modlievali aspoň jeden desiatok sv. ruženca. Vždy ma čakala. Na stole mala prestretý biely obrus, zapálené sviečky a nikdy nechýbala aspoň malá kytička kvetov. Takto pripravená očakávala vzácneho hosťa – Ježiša v Eucharistii každú nedeľu.

Práve som bola odcestovaná, keď mi jedného dňa telefonicky oznámil náš pán farár, že babičke sa zhoršil zdravotný stav, prijala pomazanie chorých a cíti, že jej čas života na tejto zemi sa blíži ku koncu. Ale má ešte jedno prianie – stretnúť   sa so mnou. Nevedela som, či sa jej túžba splní, keďže som sa mala vrátiť domov o niekoľko dní. Tieto dni sa mi zdali veľmi dlhé, podchvíľou moje myšlienky zabiehali k umierajúcej babičke. Aj som prosila Pána, ak je to jeho vôľa, aby som ju ešte raz mohla navštíviť.  Po mojom návrate domov som sa s ňou stretla. Tento raz ma ale nečakala pri dverách ona, ale jej príbuzní. Po tichu mi povedali, že jej stav je už veľmi vážny. Vstúpila som do jej izbičky. Babička ležala v posteli, bola veľmi slabá. Keď ma zbadala, oči sa jej rozžiarili, usmiala sa. Posledný raz som jej podala Eucharistiu. Spolu s jej príbuznými sme sa modlili modlitby za umierajúcich. Držala som ju za ruku. Na tvári sa jej zračila radosť. Na rozlúčku som stihla povedať: „V nebi pozdravte odo mňa moju mamičku.“ Usmiala sa a  potichu naposledy vydýchla.

Stále som ju držala za ruku. A do mňa akoby vstúpilo niečo nadprirodzene nádherné. Bol to neopísateľný pocit.

Ďakujem Bohu, že ma použil ako svoj nástroj. Nikdy nezabudnem na túto službu.

Svedectvo: Sestra Hyacinta spomína na päťdesiate roky minulého storočia

Chcem sa s Vami podeliť o príbeh, ktorý som prežila počas doby, keď sme boli v päťdesiatych rokov minulého storočia v tzv. „sústreďovacích kláštoroch“. Najprv to bolo v Bílé Vodě. Po jednom roku nás mladšie, ktoré sme boli vo veku  do tridsať rokov, previezli do Krásné Lípy. Pracovali sme v  továrni, kde sa vyrábali pančuchy – Elite.

Keďže  to bola pre nás veľmi čistá práca, po pol roku nás presunuli do Bernartíc  u Trutnova. Denne sme cestovali do fabriky v Libči, kde sa spracovával ľan.

Ubytovali nás v budove, na ktorej bol nápis „ Proletáři  všech zemí, spojte se !“ Bolo nás tam tridsať sestier : Milosrdné sestry sv. kríža, školské sestry a my, cyrilometodejky. Žili sme tam ako jedna rodina, aj keď sme boli z rôznych kongregácií  s rôznymi charizmami. Držali sme spolu, i preto, že nás oddelili od našich predstavených a starších sestier.

Ocitli sme sa v pracovnom prostredí, úplne odlišnom od toho, na aké sme boli zvyknuté. Snažili sme sa, ako sme najlepšie vedeli, vniknúť do novej práce a prostredia vo fabrike. Ľudia, ktorí tam pracovali, sa nikdy predtým nestretli s rehoľnými sestrami a domnievali sa, že my nevieme pracovať, lebo sa iba modlíme. Bolo to územie, odkiaľ po druhej svetovej vojne vyviezli väčšinu nemeckých občanov a prichádzali tam ľudia z vnútrozemia. Boli prekvapení, že sa snažíme pracovať ako oni, tiež že sme veselé a nie ako múmie, vieme sa i zasmiať a dokonca i spievať nielen nábožné piesne, ale i národné a ľudové.

Po práci sme si najskôr splnili svoje rehoľné povinnosti – modlitby, bežné domáce práce a vedeli sme sa i spoločne zabávať. Oslavovali sme spoločne cirkevné i kongregačné sviatky, ale  i meniny a narodeniny jednotlivých sestier.

Dňa 16.1.1951  som bola stredom pozornosti ja, keďže som slávila dvadsiate narodeniny. Sestra  Jiřina, z Kongregácie milosrdných sestier sv. kríža, povedala, že ona 16.1.1931 práve odchádzala z rodiny do kláštora. Veľmi intenzívne sa modlila, aby dievča ktoré sa v ten deň niekde narodí, si
Pán povolal do svojej služby. Aké bolo naše prekvapenie, že Pán jej prosbu vyslyšal. Uvedomili sme si, že to dievča som bola ja a Pán mi dal milosť
povolania a vstúpila som do Kongregácie sestier sv. Cyrila a Metoda.

Môžete si predstaviť ako sme sa všetky tešili a ďakovali Pánovi. Sestra Jiřina od tej doby držala nado mnou ochrannú ruku.

Po čase sme sa dostali naspäť do svojich kláštorov a naše cesty sa rozišli. V modlitbe sme boli spojené a ja až dodnes vďačne spomínam na sestru Jiřinu. Potom sme sa už nikdy nestretli a keďže bola staršia, predpokladám, že si ju Pán už povolal k sebe.